Dnes som si uvedomil, ako krutý môže byť život. Ocko, daj mi byt ty si už svoj život prežil. Po týchto slovách dcéra prudko zabuchla dvere
Žil sám. Odkedy odišla jeho žena, samota ho obklopovala ako ťažký čierny závoj. Všetko sa zdalo sivé. Nič mu už nespôsobovalo radosť ani slnečné dni, ani silný šálok čaju ráno, ani staré filmy, ktoré kedysi tešili celú rodinu. Práca bola jediná vec, ktorá ho ešte držala pri živote. Kým mal silu, chodil do práce, lebo doma bol len neznesiteľný ticho. To ticho mu znievalo v ušiach a prebodávalo mu srdce.
Dni plynuli jeden za druhým, všetky rovnaké, ako kópie: ráno, autobus, práca, domov, tiene na stenách, prázdne večery. Syn a dcéra prichádzali čoraz menej, až takmer zmizli z jeho života. Ich hovory boli krátke, len zo slušnosti. Potom prestali vôbec odpovedať. Tulal sa hodinami po uliciach, pozeral sa do tvári cudzích ľudí, dúfal, že v nich nájde aspoň kúsok niečoho známeho. Staroba ho nestrašila strašila ho smrť v samote.
Cítil, ako vnútri hasne. Jeho duša trpela, sťahovala sa. Spomínal na ženu chcel sa jej ospravedlniť, ale nikdy sa neodhodlal vytočiť jej číslo. Stále ju miloval. Ľutoval, že toľko vecí jej nikdy nepovedal.
Potom jedného dňa sa dcéra objavila pred dverami. Radoval sa ako dieťa. Pripravil jej obľúbené koláče, uvaril čaj, vytiahol staré fotoalbumy chcel si pripomenúť staré dobré časy. Ale jej návšteva nebola kvôli tomu.
Ocko, povedala chladným tonom, ty bývaš sám v štvornásobku. To nie je fér. Predaj ho. Môžeš si kúpiť garsónku pre seba a zvyšné peniaze mi dáš.
Neveril vlastným ušiam. Myslel si, že žartuje, že sa zasmieje. Ale v jej pohľade nebola ani trocha žartu.
Ja ja nič nepredávam. To je môj dom vaša detská izba je tu, tu som žil s tvojou mamou
Už si dosť žil! vyhrkla chladne. Ja potrebujem tie peniaze viac ako ty! Si sám, načo ti toľko miesta?
Kedy prídeš zas? opýtal sa slabým hlasom, ktorý sotva spoznal za svoj.
Pohľadela naňho s ľahostajnosťou a pri obúvaní povedala:
Na tvoj pohreb.
Dvere sa zabuchli. Zostal stáť ako prikovaný. Potom sa zrútil na zem. Bolesti v hrudníku ho udierali ako kladivo. Ležal tam tri dni. Bez jedla, bez síl, bez nádeje. Potom zavolal synovi.
Janko, príď necítim sa dobre, prosil.
Syn počúval. Nastalo ticho. Potom povedal:
Ocko, nehnevaj sa, ale ten veľký byt naozaj nepotrebuješ. Chcem si kúpiť auto, mohol by si mi pomôcť Prišiel by som, keby si sa rozhodol byt predať.
A potom bolo ticho. Tiché, ktoré znie v ušiach a zanecháva prázdnotu v duši. Položil sluchátko. Uvedomil si, že už nemá deti. Len cudzích ľudí, ktorí nosia jeho krv.
Na druhý deň vošiel do lekárne. Náhodou stretol brata svojej bývalej ženy. Ten sa prekvapene pozdravil.
Anna? opýtal sa, ako sa jej darí?
Odšla do Talianska, krátko odpovedal muž. Vydala sa za Taliana. Našla si šťastie.
Našla si šťastie Tie slová ho páľili. Nebol proti jej šťastiu. Bol proti vlastnej prázdnote.
Ďalšie ráno sa zobudil s ťarchou na hrudi. Vonku viselo nízke, tmavé nebo. Oblekol si kabát a vyšiel von. Prešiel niekoľko ulíc. Našiel starú lavičku v dvore. Sadol si. Zavrel oči. Jeho srdce urobilo posledný, bolestivý úder.
Jeho duša, unavená od bolesti, ľahostajnosti a ticha, sa konečne vzniesla na miesto, kde nikto nezradí. Kde nikto nežiada o posledné. Kde mu možno niekto znova povie: Ocko, chýbal si mi
Ale to už nebolo tu.
